Veci už zašli priďaleko. Nedávna otázka môjho otca hovorí snáď za všetko. Odznela potom, ako bol spoločnými silami ľavice a pravice odhlasovaný euroval. Moji rodičia, ako tradiční voliči ľavice zostali zmetení a pýtali sa: „Čo teraz? Koho vlastne máme voliť?“ Otázka fakt obtiažna a ešte obtiažnejšia odpoveď. Musel som sa skutočne zamyslieť.
Teda pár kamienkov do mozaiky: Ak chcem kandidovať, musím sa zapísať na kandidátku politickej strany. Súdnictvo, ktoré nehľadá spravodlivosť. Pre procesné pochybenia oslobodia kohokoľvek. Rozdávanie majetku štátu. Štát som JA! Uzurpovanie moci „demokratmi“. Únik informácií z tajných služieb. Prehliadanie omylov. Okrádanie vlastných občanov, vlastnými politikmi. Neexistencia štatútu zodpovednosti za svoje rozhodnutia a skutky. Schválenie vstupu do NATO, bez možnosti vyjadriť sa k tejto citlivej téme. Ad absurdum: poslanci sami sebe schvaľujú odmeny. Sú tam síce na dobu určitú, ale majú nárok na odstupné. Referendum má len odporúčací charakter.Podpora eurovalu a na druhej strane nepodpora vlastných občanov… mohol by som pokračovať snáď donekonečna. Ako sme sa presvedčili za uplynulých viac ako 20 rokov, samotný princím systému vládnutia je zlý. Aby sa politická strana mohla dostať k moci, musí hneď v počiatku vynaložiť nemálo prostriedkov na to, aby sa mohla presadiť. To bohužiaľ z členských príspevkov nie je možné.Tu už sa začína jej závisloť od zdroja príjmov. Odtrhnutie politikov od reálneho života. Občan nepozná politika, ktorého volí, nemôže mu vynadať, ani dať po papuli. Súdnictvo v katastrofálnom stave, nevie s tým pohnúť ani minister sám. Ako z toho von?
Čím ďalej tým častejšie sa tu objavuje myšlienka priamej demokracie, kedy občan bude priamo rozhodovať o zákonoch, ústave, svojich zástupcoch, sudcoch, ale aj o zahraničnej politike a iných náležitostiach týkajúcich sa chodu štátu. Mne je táto myšlienka mimoriadne sympatická a som presvedčený, že k priamej demokracii sa skôr či neskôr budeme musieť uchýliť. Mohli by sme začať elimináciou politických strán novým volebným zákonom, ktorý by mohol byť postavený na systéme: občan volí svojho starostu, starostovia a prednostovia z okresu vyberajú zpomedzi seba (ale nemusia vyberať len spomedzi seba) zástupcu do „štátneho parlamentu“. Koľko okresov, toľko poslancov. Váha hlasu „štátneho“ poslanca je zhodná s percentuálnym počtom voličov, ktorých zastupuje.Výhody tohto systému sú zrejmé na prvý pohľad. Nižšie výdavky na volebnú kampaň, v obciach, kde sa všetci poznáme, nie sú potrebné prakticky výdavky žiadne. Volený zástupca sa teda nezodpovedá sponzorom, ale svojim občanom. Ovplyvniť jeho rozhodnutia môžu voliči priamo tým, že v prípade nespokojnosti z jeho prácou mu dajú po papuli, keď sa bude vracať večer z krčmy. Ktorí na to nemajú žalúdok, môžu ho odvolať. Starosta môže, ale aj nemusí byť nutne členom politickej strany. Pri tomto spôsobe vlády, však hra na politikov, prirodzenou cestou v krátkom čase zanikne. Od vlády, ktorá vznikne z takýchto volieb sa dajú očakávať aj hodnotnejšie zákony, pretože sebecké ciele budú viac, či menej musieť ustúpiť bokom. A to aj zo strachu pred vlastným voličom, z ktorým sa denne stretávajú na ulici. Tiež je spomenutiahodné plošné a vyvážené zastúpenie každého regiónu Slovenska v parlamente štátu. Takisto je predpoklad, že na spravovaní vecí verejných sa bude zúčastňovať vyššie percento obyvateľstva. Zákony získajú väčšiu vážnosť. Týmto teda začnime! Viem, že pre každého z nás je to opäť niečo nové, myšlienky sa len formujú. Neunáhlime sa! Dôkladne to premyslime, choďme sa pozrieť a podučiť do krajín kde to už funguje. A hlavne: vyriešeniu problému musí predchádzať celospoločenská diskusia. Začnime volebným zákonom, postavme na nohy súdy a popritom všetkom aj vlastné sebavedomie, aby som už nevidel bezmocné pokrčenie ramenami a nepočul vetu: „tu to tak proste chodí…“
Pevne verím, že aj politici nájdu v sebe ochotu, odvahu a chuť diskutovať a najmä riešiť tento problém a nebudú sa snažiť udržať existujúcu situáciu a hnať súčasné problémy do extrému, kedy ľudia tak či tak vezmú spravodlivoť do vlastných rúk. Myslím, že to by neosožilo ani politikom, ani ich mecenášom.