Cenzúra sa zakazuje. Toľko článok 26, ústavy SR.
Dnes by som chcel poukázať na ďaľší fenomén, ktorý sa objavil v našich médiách a už dlhšiu dobu prerastá do nádoru, ktorý je zhubný nielen pre médiá samotné, ale aj pre celú spoločnosť, Najšokujúcejším prejavom cenzúry bol zákaz vydania knihy, ktorej obsah nie je známy, ale bol vyhlásený za poškodzujúci osobné práva ctihodného občana SR. Je fakt, že s týmto zákazom, médiá nemajú nič spoločné, ale chýbajú tu novinári, ktorý by tento skutok pranierovali a inteligentným informovaním útočili na podobné neduhy. Podobne som si všimol, že niektoré vážne vládne rozhodnutia a podpisy pod medzištátnymi zmluvami sú nám podsúvané v článkoch rôzne zaobalené, články vyznievajú tendenčne a dokonca sú rozporuplné. Články sa nezaoberajú obsahom zmlúv a ich následkami pre občanov, ale slúžia výhradne na reguláciu verejnej mienky. Najdôležitejšou úlohou novinára je robiť protiváhu konaniu moci, nie byť jej hlásnou trúbou. Na to existujú rôzni hovorcovia a tlačové odbory. Čo je však oveľa horšie, aj správy preberané zo zahraničných médií sú skresľované. Mohol by som tu uviesť množstvo konkrétnych príkladov, najmä v oblasti vojenského ťaženia krajín NATO, alebo informovania o európskych problémoch. Avšak nechcem zachádzať do podrobností.
Pre nás, občanov SR, je dôležité to, že médiá sa vôbec nezaoberajú faktom, že tohtoročné voľby na Slovensku nemajú žiadnu oporu v ústave. Už len priamym logickým uvažovaním človek dôjde k poznaniu, že vyslovenie nedôvery vláde nemôže byť dôvodom na vyhlásenie volieb do Národnej rady SR. Tým, že nadchádzajúce voľby nemajú žiadnu oporu v ústave, sa médiá vôbec nezaoberajú. Pritom tento fakt je životne dôležitý pre udržanie ústavného poriadku v republike. Nechcem ani domýšľať do dôsledkov, aké následky toto konanie našich ústavných činiteľov, podporovaných médiami, môže mať.
Podobne sa médiá správajú k ľuďom, ktorí na svojich blogoch alebo diskusiách pod článkami kritizujú konanie vedúcich činiteľov tejto krajimy. Mnohé ich príspevky sú mazané, alebo odsúvané do úzadia, kde im zabezpečia úspešnú nečitateľnosť. Spoločnosť, resp. jej vedúci predstavitelia, ktorí sa obávajú poznať pravdu, dokonca sa ju snažia skryť aj pred občanmi, nemôžu ďalej úspešne viesť národ k svetlým zajtrajškom. To, že nám v štáte opäť začínajú vyrastať disidenti, tiež mnohé napovedá. Silno mi to niečo pripomína.