romm

Politické zamyslenie.

Najvážnejším problémom súčastných európskych politikov je to, že nepočúvajú volanie svojich vlastných občanov. Neexistuje spätná väzba medzi nimi a občanmi, a preto ani nie sú schopní sebareflexie a hlavne sebareflexie svojich zlých rozhodnutí. V smerovaní za vytýčeným ideálom spoločnej EU, spoločného postupu, spoločnej meny, jednotného rozhodovania sa úplne odtrhli od racionálnych riešení vzniknutých problémov.

Od počiatkov schvaľovania Lisabonskej zmluvy bol jednotný názor vynucovaný dovtedy, až kým sa nezjednotnil. Dôkazom toho sú referendá, ktoré sa opakovane uskutočňovali, až pokiaľ občania tej-ktorej krajiny nerezignovali. Dôkazom je aj opakované schvaľovanie eurovalu v NR SR. Zaujímavo je tiež vykresľované referendum o prístupe k EU v Chorvátsku, kde sa ho zúčastnilo len 42% voličov a 67% z nich bolo za. Je to vykresľované ako úspech s tým, že 2/3 voličov sú za. Pravda je však taká, že za sú len 2/3 voličov prídúcich k volebným urnám. Toto referendum len ukázalo, že takmer 60-tim percentám voličom je to jedno, alebo sú presvedčení, že to aj tak neovplyvnia, alebo to považujú za úplne nepodstatné pre svoj živoť, alebo ho dokonca bojkotovali. Pravda je taká, že s prístupom Chorvátska k EU preukázateľne súhlasí len asi 28-29% jeho občanov. Čo je žalostne málo na to, aby EU mohla hrdo prehlásiť, že sa opiera o názor väčšiny.

Obrovským problémom je neschopnosť riešiť finančné problémy členských krajín a zakrývanie ich prehreškov. Grécko je excelentným príkladom krajiny, ktorá už vstupovala do menovej únie podvodom, kde čísla o hospodárení štátu boli značne skreslené a po odhalení problému, tento nebol nijako riešený, len odďaľovaný, až prerástol do toho čo poznáme dnes. Nebudem tu menovať ďaľšie problematické krajiny, všetci túto problematiku poznáme. Jediné rozumné riešenie je pozastavenie členstva v menovej únii, resp. vylúčenie takýchto vážnych hriešnikov. K takémuto kroku však chýba politická odvaha. Namiesto toho hľadáme riešenia ako problematickým krajinám pomôcť, a to za každú cenu. Falošná solidárnosť pritom potápa aj ekonomiku krajín v dobrej kondícii. Obyčajný človek z toho nadobúda pocit, že keď sa má niekto utopiť, radšej sa utopme všetci. A dobrovoľne. Ale pozrime sa aj na náš rozpočet. Roky sa naša krajina snažila splniť kritériá pre vstup do menovej únie. Akonáhle sa podarilo vstúpiť, prestali sme dodržiavať kritériá ku ktorým sme sa zaviazali. Začnime nápravu od seba!

Závažným problémom EU je jej zahraničná politika. Táto sa opiera najmä o dobré vzťahy z USA. Vzťah pretrváva ešte z čias studenej vojny, lenže časy a situácia sa menia a preto je potrebné revidovať aj bývalé vzťahy, resp. budovať nové. Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. EU by mala budovať dobré vzťahy v prvom rade medzi sebou a so svojimi najbližšími susedmi: Ruskom, Ukrajinou a Bieloruskom, a taktiež s krajinami severnej Afriky. S Ruskom obzvlášť, keďže sme od neho aj energeticky závislý, a Slovensko dupľom. Poplatnosť rozhodnutí Európy voči USA sa môže stať pre EU osudná. Kvôli členstvu krajín EU v NATO a agresívnej zahraničnej politike USA nás Rusko vníma ako bezpečnostnú hrozbu a v takomto napätí je ťažké budovať dobré a perspektívne vzťahy. Napríklad aj posledné vážne rozhodnutie: uvalenie embarga na dovoz iránskej ropy poškodzuje práve Európu samotnú. Krátkozraké rozhodnutie, kedy v čase energetickej krízy sa dobrovoľne vzdáme časti dodávok ropy, sa dotkne práve obyvateľov únie. Pre Irán zrejme nebude problém nájsť iných odberateľov.

Ako z toho von? Rozumnou politikou, ktorá bude postavená na iných princípoch. Nebudem hovoriť o humanite, spolupatričnosti atď.., aby to nevyznelo ako bláboly. Pre začiatok by stačilo, keby sa rešpektovali už dohodnuté pravidlá, rešpektoval názor obyvateľov EU, a prijímali sa rozhodnutia s ohľadom na dopad na občana. Lenže tohto je schopná len nová generácia vedúcich osobností, ktorá nemá väzby s existujúcou mocenskou pavučinou. Obávam sa že k tomu dôjde až potom, čo sa samotná EU dostane na kolená svojimi zlými rozhodnutiami.

Ľahko sa môže stať, že už tento víkend Irán vyhlási odvetné embargo na vývoz ropy do krajín EU, Venezuela sa pripojí k tomuto kroku, Líbya je stále nestabilná a ropa nepotečie ani odtiaľto, Rusko nezvýši svoje dodávky do EU, problémy v Perzkom zálive nedovolia nahradiť stratené dodávky ropy pre EU… Toto sa môže umocniť aj bezvýchodiskovou situáciou Grécka, ktoré sa po neúspešných rokovaniach s veriteľmi samo rozhodne vystúpiť z menovej únie a znásobí jej nedôveryhodnosť, v tesnom časovom závese eskalujú problémy Talianska a jeho ekonomika sa vymkne kontrole.

Hrozivý scenár, ktorý ale nie je zo série sci-fi, je to reálna možnosť najhoršej kombinácie udalostí. Možno až potom si európski politici uvedomia, že problémy krivých uhoriek nie sú až taký vážny problém a aj tie krivšie chutia rovnako.

Teda aby som odpovedal na otázku v nadpise článku: dovtedy, kým guma nepraskne, gate zletia dolu a ukáže sa holá riť.