romm

Komentár.

Tentoraz naozaj vážne. Zlynčovanie Kaddáfího a podobne aj zabitie jeho syna Mutasíma, nám mnohé naznačuje. V zásade to hovorí dve veci: buď prechodná vláda nemá svojich bojovníkov pod kontrolou, alebo sama nariadila toto vykonať. Aj keď sa prikláňam skôr k tomu prvému názoru, ani jeden z týchto záverov nám nehovorí nič dobré o ružových zajtrajškoch tohto regiónu. Bojovníci, reprezentujúci budúcu politickú špičku Líbye, od začiatku konfliktu používali brutálne metódy na potlačenie odporu domáceho obyvateľstva, alebo Kaddáfího stúpencov (vyberte si). Lynčovanie čiernych obyvateľov Líbye, rabovanie a znásilňovanie boli a sú na dennom poriadku. Taktiež umlčiavanie odporcov nového režimu, ktorí už nikdy neprehovoria. Zlynčovanie Kaddáfího bolo posledným mementom, s kým vlastne máme tú česť. Kopnúť si doňho, udrieť ho po tvári, alebo udrieť ho topánkou. Vytrhnúť mu za chumáč vlasov a potom mu prestreliť brucho a hlavu. To ostatné radšej ani nenapíšem. Tak, títo ľudia, ktorí toto vykonali, budú noví reprezentanti oslobodenej krajiny. Dúfam, že čoskoro aj na ich veľvyslanectvo na Slovensku, prídu im podobní.

Podľa posledných odhadov, NATO ochránilo životy 25000 obyvatelov tak, že ich už nebude potrebné nikdy viac ochraňovať. Bombardovaním miest odporu sa napríklad oslobodené mesto Syrta, už mestom nedá nazvať. Ďaľšie oslobodené mestá sa mesiace bránili  oslobodeniu. Položme si otázku: „Prečo asi?“ Odpoveď nech hľadá každý sám. Niektoré mestá zostali prázdne a dnes sú z nich mestá duchov. Zaujímavý postoj k Líbyi, zaujali aj ostatné svetové veľmoci, keď Kaddáfího a jeho Líbyu hodili cez palubu. Tiež to mnohé naznačuje.

Propaganda, ktorou nás ohlupujú médiá vyznieva veľmi jednostranne. Pochybujem, že Kaddáfího diktátorský režim „vyprodukoval“ viac civilných obetí za 42 rokov svojej existencie, než terajšia humanitárna ochrana civilistov za pol roka. Dokázali sme podporiť zničenie suveréneho štátu s takou životnou úrovňou, akú Slovensko nikdy nedosiahne.

USA tiež tlačia Mahmúda Džibrila do kresla premiéra, jeho minulosť je údajne spojená so CIA. Vedia asi prečo. Zaujímavý je tiež postoj Iránu, ktorý uvítal Kaddáfího pád, zrejme v nádeji, že v krajine dôjde k významnej aktivizácii radikálnych islamistov. Taktiež, kto si myslí, že s koncom Kaddáfího, zmiznú aj stúpenci jeho režimu, je na veľkom omyle. Obyvatelia Líbye, sa budú len ťažko vzdávať výsad, ktoré požívali za jeho vlády. Ak sa do toho ešte primiešajú záujmy jednotlivých kmeňov, netrúfam si ani odhadnúť, čo z toho všetkého vzíde. Ešte horšie však vyznieva predstava, že kmene a obyvatelia zostanú jednotní vo svojom boji. To môže byť veľký problém aj pre Európu, pretože severná Afrika je: „čo by kameňom dohodil.“ Ďaľšie obavy vo mne vzbudzuje aj moc a bohatstvo, ktoré sa má zrazu ocitnúť v rukách novej vlády. Možno z tohto dôvodu, nová vláda ani nebude schopná ustanoviť sa, resp. bude mimoriadne nestabilná.

V tomto momente bude asi najlepšie čím skôr podpísať ropné kontrakty, pretože budúcnosť je mimoriadne nejasná. Táto vojna bude pokračovať ďalej a situácia sa stane ešte neprehľadnejšou. Riešením nie je ani uvažované rozdelenie Líbye na severnú a južnú. Na severe je síce ropa, ale voda je na juhu. A ropa sa zatiaľ nedá piť.

Často si kladiem otázku, či už naozaj nestačilo len chvíľu počkať, ale skutočne bolo potrebné na sklonku života „diktátorov“ ako Muammar alebo Saddám, priniesť demokraciu do týchto krajín na krídlach bombardérov a tým destabilizovať celý región. Iné riešenie skutočne nebolo? Alebo skutočne je za tým všetkým ropa?

Takže prvá kapitola dejín novej Líbye je za nami. Uvidíme čo z toho všetkého vzíde. Teraz sa už môžu začať voľby, tak v Líbyi, ako aj vo Francúzsku a v USA. Len mám obavy z toho, aby sa nám tí skutoční obyvatelia Líbye, raz neskutočne nepoďakovali za našu humanitárnu pomoc. Kaddáfího posledné slová adresované svojim protivníkom: „Nerobte to! To čo robíte je zlé!“ vstúpia do dejín, a čas ukáže, či boli pravdivé.