romm

Poviedka.

I.

Šroubujem to prekliate svietidlo na plafón a vidím, ako sa na mňa pozerá kamera z rohu ulice. Pozriem sa jej priamo do fokusu a ona sklopí zrak. Tak zase šroubujem, a zase na mňa hľadí. Vyplazím jej jazyk. Ona len neveriaco zakrúti objektívom do strán a vzápätí ju zaujme niečo, čo sa deje na náprotivnej strane ulice. Dvaja ľudia tam chodia okolo auta a ukazujú na škrabance na ňom. Dlho sa o niečom rozprávajú, potom naložia veci do kufra a odídu do obchodu nakupovať. Kamera sa zvrtne a kuká inam, potom hore do okna, kde zvykne fajčiť tá ženská. Začínam mať strach. Určite tu každú chvíľu dokvitnú dvaja muži z bezpečnosti práce. Obaja budú v čiernom a povedia mi: „Chlape ti nedodržuješ bezpečnostné predpisy! Stojíš na rebríku a nie si pripútaný! Však ty nie si vôbec zaistený. Kde máš prilbu? Však ja neviem, čo ty budeš robiť, keď ty padneš hlavou na dlážku…. Sa ti rozpukne hlava ako orech a bude koniec!“

Tak radšej zleziem z rebra a dám cígo, chvíľu počkám a uvidíme…

Pozerám na hodinky, vypršal mi čas! Musím zísť dole, na ulicu, k parkovaciemu automatu a zaplatiť ďaľšie hodiny za státie. Okolo jazdia bicyklisti, niektorí fajčia, iný telefonujú. Aj mne zvoní mobil. Neznáme číslo. Nedvíham. Naučil som sa neznáme volania ignorovať. O roh domu sa opiera človek, vyzerá ako bezdomovec, zdvihne obočie, oči zamieri na mňa a pýta sa: „Neberieš?“ Ostávam v pomykove, niečo snáď ponúka? Naozaj pozerá na mňa? Pre istotu kontrolujem display telefónu a idem ďaľej. Určite hovoril ku mne? Telefón vtláčam späť do vrecka a do automatu strkám platobnú kartu. Mince už dva roky neberie. Zaplatím za parkovanie a stále nemám dobrý pocit. Kupujem si bagetu a opäť platím kartou. Zase zvoní ten prekliaty mobil, tentoraz nejako automaticky zvíham a predstavujem sa. „Máme pre Teba úžasnú akciu: Dvakrát zazvoním a raz zodvihneš!“ Ku..a, všetko je akési divné, všetko je pre mňa vyčerpávajúce, som naozaj rád, že už bude končiť šichta. Stále mám pocit, že ma niekto sleduje. Montujem poslednú lampu, kolega pozerá spoza rohu miestnosti a pýta sa:“Ide to?“ Skoro mi vyletel z ruky šroubovák, ako som sa zľakol! Cestou z práce bežím na električku, nastupujem a snažím sa registrovať môj lístok. Z prístroja sa ozve divný zvuk a zasvieti červené svetlo. Skúšam ešte raz, s rovnakým výsledkom. Tvárim sa akoby nič, ale tlak mi stúpa. Ešte ráno som mal voľný kredit. Určite už po mne idú. Ale prečo? Mám pocit, že všetci na mňa pozerajú. Cítim, ako mi v sluchách prúdi krv. Ešte dve zastávky.

Uf, sú dni, keď to proste nejde. Prichádzam na ubytovňu a cez internet sa pripájam na účet svojej banky. Všetko je OK. Posielam nejaké platobné príkazy a otváram si pivo. V okne si zapaľujem cigaretu, a vidím ako sa na mňa pozerá kamera z rohu ulice. Túto vidím prvý raz. Museli ju namontovať dnes. Vidí mi priamo do izby. Zaťahujem závesy a do izby vletí mucha. Mäsiarka. Je obrovská, krúži po izbe a vrčí ako helikoptéra. Intuitívne siaham po mucholapke. Viem, že už vyrobili aj špionážne muchy. Pristáva na dverách a ja zasahujem. Mucha sa rozpleští na ráme dverí. Zblízka si ju obzerám. Nohy, ako tenké drôtiky a širokouhlé oko, čo stále na mňa pozerá. Pre istotu udieram ešte raz. Spokojný si sadám k počítaču a preberám emaily. Medzi miliónom nevyžiadaných správ som prijal aj sprísnené predpisy o bezpečnosti práce. Všetko o mne vedia. Vedia kedy vstávam, kde chodím do práce, kde zvyčajne nakupujem, ako sa stravujem, aké mám príjmy, či platím dane, aké mám choroby, kedy chodím na záchod. Vedia s kým sa kamarátim, kedy som spal s manželkou. Na druhej strane zemegule je veľký server, ktorý o mne všetko vie. O každom všetko vie. Ale prečo ide po mne? Čo som porušil, ja obyčajný smrteľník? Kúpil som si málo piva, alebo naopak veľa? Nepozdravil som suseda? Poslal som sprostý email? Či čo? Prečo ide práve po mne?!

II.

Každý deň čakám, kedy mi odpoja mobil, zrušia internet, zablokujú bankové karty… Keď sa opýtam, všetci budú krčiť ramenami a povedia: „Ja s tým nič nemôžem, je to príkaz z hora.“ Ja sa rozčúlim: „Z akého hora? Kde je hore a kde dolu?“ Však ja s tebou vybabrem! JA zruším účty v banke. Ale ako zaplatím za parkovisko? Predám aj auto. Zruším mobil aj internet. Budem len tak sedieť na záhrade v červených trenírkach a bielom tričku a počúvať ako vtáci spievajú.

O pár dní nachádzam v schránke neuveriteľnú ponuku na neuveriteľné spodné prádlo. Vŕta mi hlavou, ako môžu vedieť, že práve toto potrebujem. Do kelu! Manželka mi objednáva trojo modrých trenírok za neuveriteľnú akciovú cenu. A tak chodím po záhrade v modrých trenírkach. O týždeň sa ma vedúca pošty pýta: „Tak ako? Ste spokojný s novým spodným prádlom?“ Cítim, ako mi vyliezajú oči z jamôk, ale snažím sa zakryť môj des. „Aj ja som objednala starému, je s nimi vééľmi spokojný. Ten list máte za euro dvadsať.“ Cítim, ako sa červenám a snažím sa uhnúť pred zrakmi okolostojacich. Všetko o mne vedia, majú ma úplne v hrsti. Unikám domov a cestou z pošty premýšľam, že tie trenky hodím do kachlí. Veď to nemusí každý vedieť.